Predstavte si, že Janko je žiakom 6B triedy. Za úlohu dostal vytvoriť projekt na hodinu prírodopisu. Má to však háčik. Projekt má spraviť v spolupráci so žiakom z 6A. Učiteľ ho ubezpečil, že v 6A o tom všetci vedia a budú s Jankom bez problémov spolupracovať. Cez prestávku teda Janko naberie odvahu a vyberie sa do 6A.
Pri vstupe do triedy vidí, že dvaja chlapci v posledných laviciach niečo píšu. Pri vedľajšej lavici zase skupina chlapcov pozerá na mobile najnovšie video obľúbeného youtubera. Janko od dverí opatrným hláskom zavolá: „Hovoril vám učiteľ o projekte, ktorý je potrebné vypracovať?“ Jeden z píšucich chlapcov zdvihne hlavu a odpovie „Áno, hovoril.“ Chlapec chvíľu pozerá na Janka, no keď Janko nič viac nehovorí, vráti sa späť k svojej práci. Skupina chlapcov pri mobile vyzerá, akoby položenú otázku ani nezaregistrovala. Janko po chvíli váhania, s pocitom, že mu nikto nechce pomôcť, napokon odíde.
Ako to s projektom napokon dopadlo?
Moc dobre nie. Keď sa učiteľ spýtal Janka, prečo projekt spoločne nespravili, dozvedel sa od Janka, že mu nikto z 6A nechcel pomôcť. Keď sa neskôr učiteľ v 6A spýtal, prečo nepomohli Jankovi s projektom, dostal odpoveď, že ich nikto neoslovil, aby začali spolupracovať.
Čo hovorím, že chcem vs. čo naozaj chcem
Článok by som chcela zamerať na rozpor, ktorý občas môže nastať medzi tým, čo hovorím, že chcem a tým čo naozaj chcem. Tento rozpor je často spúšťačom väčšieho či menšieho nedorozumenia. Všímam si to na sebe, na situáciách, ktoré okolo mňa nastanú, ale aj pri príprave na facilitáciu nejakého stretnutia. Pre jednoduchosť to skúsim vysvetliť na Jankovom príbehu. Janko prišiel do 6A s otázkou „Hovoril vám učiteľ o projekte, ktorý je potrebné vypracovať?“ Na túto otázku dostal adekvátnu odpoveď „Áno, hovoril“. Ako je teda možné, že táto odpoveď Janka neuspokojila? Je to tak kvôli tomu, že Janka v skutočnosti nezaujímalo, či žiaci o spolupráci vedia. Janko potreboval zistiť, kto s ním bude na projekte spolupracovať. Ak by prišiel do triedy a niekoho konkrétneho oslovil s dotazom „Potrebujem vedieť, kto z vás bude so mnou na projekte spolupracovať. Pomôžeš mi to zistiť?“, veľmi pravdepodobne by sa situácia vyvíjala inak. Preto by som vám chcela dať jednoduché odporúčanie: Pýtajte sa na to, čo naozaj chcete. Asi až príliš jednoduché odporúčanie na taký dlhý článok, však? Skúsme si to teda trocha rozobrať.
Ako zabezpečiť, že sa budete pýtať na to, čo naozaj chcete vedieť?
Predtým, ako položíte otázku niekomu druhému, skúste si ju najskôr zodpovedať sami. Ak odpoveď smeruje k tomu, čo sa chcete dozvedieť alebo získať, tak smelo do toho. Ak vaša odpoveď nesmeruje k tomu, čo potrebujete zistiť, nájdite vhodnejšiu formuláciu. Môžete namietať, že sa predsa nemôžete na všetko dopredu pripravovať a áno, máte pravdu. Keby sme sa pripravovali na všetko dopredu, tak by to nefungovalo. Avšak v prípade, že vás čaká stretnutie, na ktorom potrebujete získať odpoveď na dôležitú otázku, máte možnosť sa na chvíľu zastaviť a skúsiť sformulovať požiadavku/otázku tak, aby ste sa skutočne pýtali na to, čo potrebujete zistiť. Konečný výsledok, samozrejme, závisí aj od druhej strany (čomu by sme sa mohli venovať v jednom z ďalších príspevkov). Ale prísť s tou správnou požiadavkou je dobrý štart na to, aby ste si s druhou stranou porozumeli.
