Autor článku
Martin Spano je slovenský počítačový vedec, spisovateľ, futurista a popularizátor informatiky, programovania a umelej inteligencie. Prednáša na technologických konferenciách a zapája sa aktívne do verejnej diskusie o umelej inteligencii. V sérii svojich blogových článkov nás uvedie do sveta umelej inteligencie a jej potenciálu vo svete podnikania a účtovníctva.
Leto je v plnom prúde, mnoho z nás sa nachádza na dovolenke na horách či pri mori. Namiesto tradičného „seriózneho” blogového článku som sa preto aj ja rozhodol napísať niečo na odľahčenú tému. A to krátky úsmevný literárny príbeh o umelej inteligencii a robotoch, konkrétne jednom robotovi so zaujímavými schopnosťami.
Jedného dňa ma kolega pozval k sebe domov na návštevu. Že vraj mi chce niečo ukázať. Nemal som ho veľmi rád, ale slušnosť je slušnosť, tak som pozvanie prijal. Pracoval na vývoji humanoidného robota, takže som predpokladal, že ide práve o nejakú novinku, ktorú do neho naprogramoval.
Trochu som sa kvôli pracovným povinnostiam omeškal. Otvoril mi dvere. Vstúpil som do jeho priestranného domu, obdivujúc rozľahlú vstupnú halu ovešanú impresionistickými maľbami. „Poď ďalej,” privítal ma celý vysmiaty, ukazujúc rozprestretou rukou na dno haly. „Rád ťa vidím,” odpovedal som farizejsky. Tresk! Udrelo ma zrazu niečo silno do líca. Tá facka bola akási iná. Kovová. Udrel ma jeho humanoidný robot! „Prepáč, Martin, veľmi sa ti ospravedlňujem, Robi ešte nie je dobre nakalibrovaný”. „Nakalibrovaný?” spýtal som sa v šoku. „Áno, práve preto som ťa dnes k nám pozval, naprogramoval som totiž do Robiho schopnosť odhaľovať klamstvo. Ale ešte to nefunguje úplne dobre, neviem čo to do neho vošlo,” začal mi vysvetľovať. „Och joj, veruže to funguje dobre,” pomyslel som si, spomenúc si na moje neúprimné slová o tom, ako ho rád vidím. Začal som sa vážne obávať o priebeh večera, či to tu vôbec v zdraví prežijem. Na moje prekvapenie večer prebiehal veľmi príjemne. Podporený obľúbeným Ouzo-m v mojom prípade a suchým vínkom, ktoré si dal kolega, sme sa dlho so záujmom rozprávali. Počiatočná „robotická” debata prešla neskôr do filozofovania. „Na čo si vlastne naprogramoval do robota rozoznávanie klamstva?”, spýtal som sa ho. „Mám taký pocit, že nás môj syn podvádza,” odpovedá mi. „Chodí poza školu. Ale neviem mu to dokázať. Tak som si na pomoc naprogramoval umelú inteligenciu, ktorá to vie lepšie rozoznať,” dodal. V tom sa otvorili dvere a do domu vstúpil práve spomínaný syn. Kolega hneď pristúpil k nemu. Aj manželka, ktorá dovtedy sledovala v televízii akúsi telenovelu, prišla milovaného syna privítať. „Ahoj Miško, kde si bol?,” pýta sa ho otec. „V škole, kde by som mal byť,” odpovedá syn. Tresk! Vyletela robotova ruka na tvár nič netušiaceho syna. „Čo to má znamenať,” diví sa prekvapený syn. „Nuž, Miško, naprogramoval som do nášho robota schopnosť rozoznávať lož. Vždy, keď niekto zaklame, dá mu facku. A ty nás zjavne klameš. Dávaj si teda pozor, čo povieš,” upozorňuje otec. „Takže kde si bol?” „Dobre, dobre,” odpovedá vyľakaný syn, „bol som u kamaráta.” „To je lepšie,” teší sa otec, „a čo ste tam robili?” „Učili sa, samozrejme,” odpovedá znovu syn. Tresk! Prichádza ďalší výprask od robota. „Ok, ok,” bráni sa syn, „pozerali sme erotické časopisy”, priznáva sa nedobrovoľne. „Erotické časopisy?,” reaguje pobúrene otec, „kto to kedy videl, keď som bol v tvojom veku, tak som žiadne erotické časopisy nepozeral.” Tresk! Udiera metalická ruka prekvapeného otca. „Haha”, smeje sa kolegova manželka, ktorá medzitým pristúpila bližšie, aby lepšie počula, o čom sa syn a otec rozprávajú, „vidieť, že je to tvoj syn!”. Tresk! Udrel robot nič netušiacu manželku…
